Každá bunka v mojom tele mi vraví, že už je ráno. Nastal ďalší prázdninový deň. Ale ešte sa mi nechce otvoriť oči. Kedy inokedy budem môcť tak dlho leňošiť, ak nie teraz? V mysli si oživujem krásnu predstavu príjemne prežitého dňa na pláži. Pri pomyslení, že posledný krát (zajtra už idem domov), sa mi na čele zjavujú vrásky. Rýchlo ich odháňam mysliac na to, že si treba užívať každú chvíľu. Carpe diem.
Pomaly sa započúvam do zvukov okolitého sveta. Burácanie morských vĺn, vietor pohrávajúci sa s listami na stromoch a pravidelné kvap, kvap, kvap...
Zrazu mi dochádza, čo to všetko znamená. Rýchlo sa snažím dostať z postele, vymaňujem sa z objatia teplých perín a tackajúc sa blížim k balkónu.
Prosím, len tech to nie je pravda. Nech sa mýlim. Modlím sa, aby som za priehľadným sklom neuvidela to, na čo myslím. Chcem uzrieť more s hrajúcimi sa vlnkami v teplých letných lúčoch južánskeho slnka vychádzajúceho nad horizont.
No všetky moje sny sa rozpadajú na márne kúsky, rozsýpajú sa okolo mojich nôh ako zlatistý piesok a moje nádeje sa strácajú medzi kvapkami dopadajúcimi na úzke cestičky v najstarobylejšej časti letoviska.
Tmavá a zachmúrená obloha na mňa vyciera svoje zubiská, pričom mi chce dokázať, že je silnejšia a mocnejšia ako ktorýkoľvek z lúčov toho žltého kotúča a patróna všetkých romantikov, zvaného slnko. Verí, že vyhrala. Že sa nikdy nevzdá svojho žezla a naveky bude vládnuť svetu aj so svojím pomocníkom, zlou a tajomstvá ukrývajúcou tmou.
A nie je jediná. Aj silný vietor, ktorý sa preháňa po celej krajine, dokazuje svoju nepremožiteľnosť. Nežné palmy už len z posledných síl odolávajú jeho naliehavému búšeniu, zabudnuté slnečníky uviazli v jeho pazúroch a on kričí z plných pľúc: "Som pán sveta!" Celý tento výjav mi v mysli vyvoláva asociáciu na jednu bájku.
Hovorí sa v nej, že keď sa stretol severný vietor a slnko vysoko nad zemou, vznikol medzi nimi spor. Dlhé hodiny sa dohadovali, kto je silnejší. A táto hádka by sa nikdy nebola skončila, keby severný vietor nenavrhol, aby o tom, kto má väčšiu moc, rozhodla skúška. Komu sa podarí vyzliecť pútnikovi kabát? Severný vietor hučal a dul a čím viac sa snažil, tým pevnejšie si pútnik priťahoval kabát k telu. A potom prišlo na rad slnko. To sa na pútnika zadívalo svojím hrejivým úsmevom a ten si svoj kabát vyzliekol a prehodil cez plece. No tento príbeh má pokračovanie, o ktorom sa v žiadnych učených alebo rozprávkových knihách nehovorí. Vietor túto porážku nedokázal prekonať, nevedel sa vyrovnať s tým, že nie on je silnejší. Preto sa rozhodol pomstiť. A deň veľkej a dlho pripravovanej odplaty práve nastal.
Veľké kvapky vody, ktorá je pre chemika zlúčeninou vodíka a kyslíka, pre Tálesa pralátkou a pre strateného na púšti životodarným nektárom, sa bezhlavo vrhali z nekonečných výšav až na zem. Ony sú však len pešiaci v tejto vojne titanov. Ony za nič nemôžu. A ktovie, či práve niekto teraz nestojí pri okne rovnako ako ja a nehľadí na ne s vďakou, že zalejú jeho po vlahe bažiacu záhradku,?
Toto ma navracia späť do tela. Všetky predstavy o mytologickom boji v prírode pretína meč mojej zlosti. Prečo práve teraz? Nemohli si mocné sily nebies a zeme vybrať iný deň? Aká je v tom spravodlivosť? Budem musieť sedieť v hotelovej izbe a čakať na návrat domov.
V tom oblohu preťal jasný záblesk. Tak toto mi ešte chýbalo. Vedela som čo nasleduje, a veľmi som sa bála. Aj napriek všetkým vedomostiam z hodín fyziky som sa nevedela zbaviť smiešneho a iracionálneho strachu z hromov. Potom to prišlo. Strašidelný a pritom veľkolepý úder Thorovho kladiva.
Na malý moment mi v žilách stuhla krv, srdce zatĺklo akoby na poplach a mozog ovládaný adrenalínom ma nútil vrátiť sa do postele. No bolo tu ešte niečo mocnejšie. Strhujúci výjav pred mojimo očami. Nútil ma stáť pri balkóne a hľadieť na besniacu prírodu. Nebo sa rozžiarovalo takmer v pravidelných intervaloch a ako po každom blesku prišiel hrom, tak aj moje telo zakaždým reagovalo rovnako.
A predsa, búrka sa pomaly utišovala. Hromy a blesky sa prestali predbiehať ako deti hrajúce sa na ihrisku, vietor strácal na intenzite a vyčerpaný sa len prevaľoval z jednej strany na druhú. Iba malé kvapôčky ešte nezistili, že boj je u konca. Asi im to nikto nepovedal. A akoby aj mohol. Veď tí vojačikovia, ktorým to vietor zdelil, sa už predierali útrobami zeme a nemali to ako oznámiť svojim kamarátom.
Neodolala som a otvorila som balkón. Zacítiac úžasnú vôňu krajiny zmytej od prachu a všetkých nečistôt, vôňu obnovy a znovuzrodenia, som sa rozhodla, že sa pôjdem pozrieť, ako teraz vyzerá more. Rýchlo som sa obliekla a vybehla som do prázdych ulíc.
Nikde ani človiečika. Kvapky mi stekali po tvári, zmáčali vlasy a šepkali do uší: "Vitaj." Srdce mi zaplavilo šťastie, akoby sa doňho všetky kvapky predrali a jasali, že sú v bezpečí. To šťastie bol ich jasot.
Rozbehla som sa smerom k moru, ktoré som počula už z diaľky. Vetrík, mladší brat severného vetra, ktorý len pred chvíľou bojoval o prvenstvo, mi strapatil mokré vlasy.
More. Jazero bez konca. Kraj sveta, z ktorého steká vodopád do útrob podsvetia. Kvapky sa odrážali od jeho hladiny, až to vyzeralo, ako keby pršalo nielen z hora ale aj zdola.
Vlny preháňajúce sa od horizontu až k brehu. Vlny vrážajúce do mohutných skál. Vlny skákajúce cez bóje a všetky iné prekážky stojace im v ceste.
Už som celá premočená. Pomýšľam nad návratom do hotela. Ale neviem sa odpútať od krásy mora. Je nádherné aj v takejto chvíli. Je veľkolepé a úžasné hlavne preto, že nie je plné ľudí tlačiacich sa jeden na druhého.
Už viem, o čom hovoril Melville v Bielej veľrybe. Čo myslel Tolkien v slovách vznešených elfov o volaní mora. A to v tejto jedinej chvíli. V tomto daždivom a uplakanom ráne.
Do pľúc naberám čo najviac sviežeho vzduchu. Nie som si istá či chcem, aby toto všetko skončilo. Uvedomujem si, že keď prestane pršať a nebo sa rozjasní, pláž sa zaplní množstvom turistov a toto všetko bude nenávratne preč.
Ale na druhej strane... Je pravda, že víchor svoj boj už vzdal. Pomsta nedopadla tak, ako si to predstavoval. Vyčerpal všetky svoje sily a musel sa stiahnuť z bojiska.
No čo tie mračná? Kedy sa tie vzdajú? Kedy sa rozostúpia a uvoľnia cestu svetlu? Hádam si nenamýšľajú, že ich panovanie bude trvať väčne? Veď ako sa vraví, po všetkom zlom príde dobré. Alebo sa mýlim?
Prestalo pršať. Príval kvapôček sa zastavil náhle, ako keby niekto švihol zázračným prútikom. A možno aj áno. Dnes ráno som zažila toľko vecí, o ktorých som si myslela, že sú len výplodom fantázie ľudí z mýtických dôb, ktoré si taktiež vymysleli rozprávkari pre pobavenie detí a dospelých, že takýto zázrak ma už nemôže zaskočiť.
A predsa. Tajomným úkazom nebol koniec. Mohutné mračná pomaly začali letieť na západ. Najprv som uvidela úzky pás modrej oblohy. Ten sa zväčšoval a zväčšoval...
Nahovárala som si , že predsa toto nie sú žiadne zázraky. Veď koľkokrát som už bola svedkom toho, ako búrku vystriedalo slnko. Nie, možno som blázon, ale toto je zázrak. Zázrak hodný veršov, nôt, jemných ťahov štetca.
Svoj zrak som upriamila na more a jeho vlnami zmietanú hladinu. Tam som uvidela rozplývajúci sa odraz oranžovo-žltého slnka, ktorý sa kolísal spoločne s vlnami. Tak predsa je slnko víťaz. Vyhralo boj s mrakmi, so severným vetrom a na to všetko mu stačilo sa len usmievať.
Vojna sa skončila. Po búrke už len zostali neklamné stopy o tom, že bojovala udatne. Mokrý piesok, rozbúrené more, rosa stekajúca z listov, vlhký vzduch.
Slnko ako mocný archanjel Michael, ktorý porazil ukrutného šarkana, sa nad tým všetkým týčilo uvelebené vo svojom nebeskom voze, v ktorom vykonáva každodennú púť po oblohe.
A napokon, ako dôkaz zmluvy medzi Bohom a človekom, ako most do iných svetov a ako najväčší zázrak spomedzi všetkých, sa zjavila dúha.
Dlhá, tiahnuca sa od jedného horizontu k druhému, spájajúca jeden breh mora s druhým a pritom nikde nezačínajúca a nikde nekončiaca.
Ráno bolo preč. Deň sa chýlil k svojmu stredu a ja som nemo hľadela na ten pás žiarivých farieb. Z môjho zasnenia ma vyrušili hlasy. Dovolenkári.
V piesku zrazu neboli len moje stopy, ale stovky ďalších iných. Pláž sa napĺňala a moja do nebies povznášajúca nálada klesala ako more pri odlive. Kto z týchto ľudí, čo len trochu tuší, aká úžasná a nádherná vec sa tu pred malou chvíľou udiala? Aj dúha sa rozhodla, že radšej schová svoj farebný závoj pred ich pohľadmi.
Všetko bolo preč. A aj keď okolo mňa boli desiatky ľudí a moje uši napĺňali hlasy, krik a výskot, cítila som sa sama, tak ako nikdy pre tým.
