Som študent…mama tvrdí, že večný…ja teda dúfam, že nie…že jedného dňa to skončí a ja sa zaradím medzi pracujúcich…hm, keď nad tým tak rozmýšľam, čo je zlé na celoživotnom vzdelávaní? Zoznam autorových rubrík: Tunisko, Zamyslenie, Knihy, Zo života, Nezaradené, Woody Allen
Počúvať cudzie rozhovory je neslušné. Ale keď niekto rozpráva tak hlasno, že ho môže počuť celý vlakový vozeň, pravdupovediac, nemáte na výber. A tak som si vypočula zopár historiek jedného železničiara.
Vymýšľať vtipy podľa môjho názoru nemôže byť vôbec jednoduché. Ja ich dokonca neviem ani poriadne vyrozprávať. Ak je vtip naozaj dobrý, rozosmejem sa už v jeho polovici, prípadne zabudnem povedať nejakú dôležitú časť a potom sa k nej musím vracať, čím vtip stráca svoju najdôležitejšiu časť – humor. Woody Allen nielenže vie vymýšľať vtipy a potom ich aj predniesť, ale veľakrát sa mu podarí ich zmeniť na životnú múdrosť. A to predviedol aj vo svojom prelomovom filme Annie Hallová.
Možno ho niektorí poznáte iba ako malého a neurotického herca. Prípadne malého a neurotického režiséra. Alebo dokonca iba ako malého a neurotického mravca. A to nemyslím ako urážku. Je dosť možné, že viacerí ste o ňom počuli iba vďaka veľkému škandálu, keď sa zamiloval do adoptívnej dcéry svojej manželky. A možno nemáte ani najmenšiu predstavu, koho tu, zatiaľ iba v náznakoch, predstavujem.
Nie som človek, ktorý si nevyhnutne potrpí na výzore. Ale niekedy si dám naozaj záležať. Dokonca moja snaha občas prinesie aj nejaké to ovocie a pri pohľade do zrkadla nemusím len mávnuť rukou. V takých prípadoch na seba žmurknem, našpúlim pery ako kačička (určite to každý poznáte z profilových fotiek na facebooku...nie mojich) a vyrazím do ulíc sebavedomá a s hrdo zdvihnutou hlavou. A potom ma označkuje holub.
Túto prácu som napísala ešte počas gymnaziálnych čias. Našla som ju po rokoch pokrytú prachom (zveličujem, keďže som ju mala v počítači) a rozhodla som sa ju zverejniť, vydať na milosť a nemilosť čitateľom. Prečo? Pretože už takto nepíšem. Vety plné symbolov a prirovnaní, latinské citáty, odkazy na mytológiu a báje. Ale dôležitejšie a pre mňa smutnejšie je, že sa už nedokážem vžiť do krásy prírodných úkazov tak, ako tomu bolo počas písania tohto kratučkého dielka, ktoré mi zabezpečilo jednotku zo slovenské jazyka a dnes mi prinieslo zopár krásnych spomienok. Prácu som neupravovala, napísala ju stredoškoláčka a hoci mám už titul, nemienim zasahovať do jej práce. Veď ma ešte čaká mnoho iných. Dnes už o tom nepochybujem. A jej prenechám 15 minút slávy, prípadne hany. Pripomenula mi radosť, ktorú som vždy cítila pri písaní. Dôvod, prečo sa to oplatí robiť, aj keď možno nič iné z toho nebude.
Dnešné uplakané počasie vo mne vzbudilo túžbu po lete. Po čase, kedy sa človek nemusí trápiť, koľko vrstiev oblečenia si dať, aby mu vonku nebola zima a v električke príliš teplo, taktiež si nemusí nadávať, že si zabudol dáždnik (ako ja dnes), a čo je úplne najlepšie v spojení s letom, sú dovolenky pri mori. Samozrejme, ak máte dosť peňazí, môžete vyraziť do teplých krajín ihneď. No my ostatní si musíme počkať na teplo v tých prístupnejších oblastiach. A vďaka niektorým kamarátkam som začala spomínať na dve konkrétne letá, ktoré som strávila v meste Sousse- v „perle Sahelu", v treťom najväčšom meste Tuniska. Tieto prívlastky a viac nájdete v sprievodcoch o fenickom Hadrumete, dnes nazývanom Sousse, ako ho premenovali arabskí dobyvatelia. Ale sú veci, ktoré v žiadnej knižke nenájdete. Veci, ktoré jednoducho musíte prežiť.
Milujem knihy. Slová a vety, ktoré sa pod rukou spisovateľa spájajú a pretvárajú do podoby príbehu či zamyslenia, a potom prostredníctvom knihy vstupujú do našich myslí a vedomia. Milujem vôňu nových ale aj starých kníh. Milujem otvárať knihu, ktorú ešte nepoznám, ktorá mi má svoje tajomstvá ešte len odhaliť. Milujem knihy nakupovať a hľadieť na ne, ako sú presne v určitom poradí usporiadané v mojej knižnici. Žiadne knihy nevyhadzujem a ani sa ich nevzdávam. Ale stalo sa, že sa u nás doma nazbieralo zopár titulov, ktoré by som zaradila do kategórie: „ vždyť ty knihy nikdo nikdy nečetl" a v našej domácnosti ani nebude. Tak som sa ich rozhodla posunúť ďalej a za zopár drobných ich predávam na internete. Keďže viem, aký je dôležitý marketing, ku každému názvu knihy som pridala aj krátku anotáciu. A čo sa nestalo? Jedna z týchto nechcených kníh si našla cestu do mojej knižnice.
Dnes som jedla jahodu. Na chvíľu som sa na ňu zadívala a všimla som si zelené bodky pravidelne rozmiestnené po celom jej povrchu. Nie, nespadla som z jahody. Nebolo to prvýkrát, čo som jedla toto ovocie a taktiež už od malička viem, ako jahoda vyzerá. Ale nikdy som nad ňou nepremýšľala. Čo sú to tie malé zelené bodky? Na čo slúžia? Škoda, že som nedávala pozor v škole na biológii. A preberali sme to vôbec? Neviem, nedávala som pozor.
John Lennon vo svojej piesni Imagine spieva: „Imagine there's no countries... Nothing to kill or die for, And no religion too ( Predstav si, že nie sú žiadne štáty...nič, prečo zabíjať alebo umierať, ani žiadne náboženstvá).
Prednedávnom si jedna z mojich kamarátok zmenila meno. Už dávnejšie sme to preberali pri šálke čaju, ale potom sme sa dlhšie nestretli a mne to vyšumelo z hlavy. No včera som si s ňou písala na Facebooku a čo nevidím. Nové meno. Ja viem, že je v móde si dávať na sociálne siete rôzne pseudonymy či k menám pridávať vtipné prívlastky, no toto bola úplne iná situácia. Moja kamarátka si totiž zmenila krstné meno oficiálne. Teda aj na rodnom liste.
Cirque du Soleil. Moja mama už dlhé roky túžila si ísť pozrieť vystúpenie tohto mnohými ospevovaného cirkusu. Plánovala, že buď pôjdeme do Budapešti alebo do Viedne. No nič z toho nebolo. A ako sa vraví, keď nejde Muhammad k hore, ide hora k Muhammadovi, tak aj Cirque du Soleil prišiel za nami do Bratislavy.
Ľahostajnosť v spoločnosti nie je módny trend, o ktorom sa napíše pár článkov v novinách, a ktorý zapadne prachom ihneď po skončení sezóny. Je to fakt, ktorý však za žiadnych okolností nemôžme prijať. Prví, ktorí by mali bojovať proti ľahostajnosti medzi nami, sú politici. Oni sú tí, ktorým by malo záležať na tom, či sa zaujímame o ich prácu a výsledky, ktoré dosahujú. Samozrejme, opak je pravdou. Ich hlavným cieľom je, aby sme sa im nemiešali do biznisu a hrali sa na vlastnom piesočku, ktorý s vedomím vlastnej dôležitosti považujeme za celý svet.
Čím viac sa blíži leto a na naše zimou ošľahané tváre dopadá čoraz viac slnečných lúčov, máme tendenciu premýšľať o letných mesiacoch, ktoré nás čakajú, o dovolenke, na ktorej by sme si mohli konečne odpočinúť od neustáleho zhonu, a taktiež premýšľame, kam sa tento krát vydať. Či nejakú krajinu navštívime po prvýkrát, alebo zostaneme verný destinácii, ktorá nás očarila mnohými svojimi skvostami. Ja som prežila dve posledné letá v Tunisku. Pracovala som tam, takže som mala neuveriteľnú možnosť spoznať túto krajinu do najmenších detailov a pochopiť, prečo ju každoročne navštevuje také množstvo turistov. Určite sa nechystám robiť reklamu Tunisku, hlavne preto, že asi sama by som sa sem na dovolenku nevydala. Ale rada sa s vami podelím o mnohé zážitky a poodhalím vám veci, ktoré bežný dovolenkár nemá možnosť spoznať. A v prvom rade, toto nebude žiaden bedeker, či sprievodca na cestu, pretože takých je aj na našom trhu dostatok.
Vyrozprávam vám príbeh človeka, ktorého meno nesiem, i keď by som nemala, ale osud to chcel. A som na to hrdá. Bude to o hrdinovi, ktorý to celý život o sebe nevedel. O hrdinovi, ktorý zachránil život a doteraz to nikto nenapísal...
