Keď holuby, gombíky a topánky ničia moje šance

Autor: Monika Belovičová | 23.6.2013 o 10:52 | (upravené 23.6.2013 o 10:58) Karma článku: 5,67 | Prečítané:  340x

Nie som človek, ktorý si nevyhnutne potrpí na výzore. Ale niekedy si dám naozaj záležať. Dokonca moja snaha občas prinesie aj nejaké to ovocie a pri pohľade do zrkadla nemusím len mávnuť rukou. V takých prípadoch na seba žmurknem, našpúlim pery ako kačička (určite to každý poznáte z profilových fotiek na facebooku...nie mojich) a vyrazím do ulíc sebavedomá a s hrdo zdvihnutou hlavou. A potom ma označkuje holub.

    Nemusí to byť hneď holub a jeho raňajky, no zväčša sa stane niečo, čo zničí celý dojem, a ja sa vraciam domov skrývajúc sa v tmavých uličkách (to je samozrejme len obrazne povedané). Napríklad minule v supermarkete. Mala som oblečenú bielu košeľu, ktorá, a to zdôrazňujem, mi nebola úzka. Ale napriek tomu, sa jeden z vrchných gombíkov (nie ten pri krku) rozhodol, že toho svetu ukazujem príliš málo. A tak som sa počas celého nákupu tisla k regálom a potajme zapínala neposlušný gombík. Každú chvíľu som čakala, že ku mne pristúpi ochranka a bude vyžadovať, aby som im ukázala, čo som si ukryla pod košeľu. Vďaka neokrôchanému gombíku- absolútne nič.

     A potom sú dni, kedy mám to, ako vyzerám, slušne povedané v paži. Vtedy sa snažím vyhýbať ľuďom, respektíve mužom, čo sa nie vždy podarí. Keď som ešte bývala na internáte a učila sa dlho do noci, veľakrát ma chytil hlad a v chladničke nebolo nič jedlé. Tak som narýchlo zbehla do bufetu. V starých teplákoch a mikine, v papučiach a strapatá. Samozrejme, že do výťahu, ktorým som sa viezla, musel nastúpiť muž mojich snov. Čo v takej situácii? Ja, ktorá aj za normálnych okolností nemám dostatočné sebavedomie, som sa pritisla k stenám výťahu a v mysli som si opakovala mantru neviditeľnosti.

     Pred týždňom som priletela z Anglicka do Bratislavy a odtiaľ som pokračovala domov vlakom. Deň pre tým  som si kúpila nové topánky a už neviem akým nedopatrením, o polovicu menšie číslo. Na to som prišla hneď ráno, keď som bežala na autobus, ktorý ma mal odviezť na letisko. A potom to už išlo dolu kopcom. Do vlaku som nastúpila vyčerpaná a s boľavými nohami. Kupé bolo plné žien vracajúcich sa z práce. Keďže idem až na konečnú, dúfala som, že väčšina z nich čoskoro vystúpi. Tak sa aj stalo a už v Galante som sa mohla vyzuť a pohodlne rozvaliť.

     Ani som sa nestihla poriadne nadýchnuť, keď som začula hlboký mužský hlas. Nadskočila som a vydesene som pozrela na nového spolucestujúceho. Ako inak, nemohol to byť žiaden postarší pánko s plešinkou a pivným bruškom. Nie, musel to byť pán Dokonalý. Štýlovo oblečený, perfektne zladený, pekný a voňavý. Rýchlo som sa obula a schúlila som sa do svojho sedadla. Zvyšok cesty som potom väčšinou strávila civením cez okno a premýšľaním nad  nespravodlivosťou osudu. Po chvíli pán Dokonalý vytiahol knihu. Ešte aj číta knihy. Kútikom oka som sa snažila zistiť názov. Zachytila som len jedno slovo: Kierkegaard. To snáď nie je pravda. Je sexy a má rád filozofiu. To si nechám ujsť? Vyzerám, ako by ma vlak, v ktorom sa veziem, dvakrát prešiel, ale keď sa naňho usmejem, možno sa mi prihovorí. Ako obvykle som danú možnosť zvažovala, až kým nebolo neskoro. A tak na záver našej cesty som sa rozhodla nájsť na pánovi Dokonalom chybu. Možno je ženatý. Opäť som zaškúlila, tento krát na jeho ľavú ruku. Žiadna obrúčka. Našťastie, keď sme sa v cieľovej stanici obaja postavili, objavila som neodpustiteľný nedostatok. Bol odo mňa značne nižší. Hneď sa mi uľavilo a spokojná, že som o nič neprišla, som sa odšmochtala domov.  

    

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?