O tom, ako prežiť jazdu autobusom alebo, kde hľadať bordel

Autor: Monika Belovičová | 28.2.2012 o 21:48 | (upravené 29.2.2012 o 17:11) Karma článku: 4,69 | Prečítané:  1067x

Dnešné uplakané počasie vo mne vzbudilo túžbu po lete. Po čase, kedy sa človek nemusí trápiť, koľko vrstiev oblečenia si dať, aby mu vonku nebola zima a v električke príliš teplo, taktiež si nemusí nadávať, že si zabudol dáždnik (ako ja dnes), a čo je úplne najlepšie v spojení s letom, sú dovolenky pri mori. Samozrejme, ak máte dosť peňazí, môžete vyraziť do teplých krajín ihneď. No my ostatní si musíme počkať na teplo v tých prístupnejších oblastiach. A vďaka niektorým kamarátkam som začala spomínať na dve konkrétne letá, ktoré som strávila v meste Sousse- v „perle Sahelu", v  treťom najväčšom meste Tuniska. Tieto prívlastky a viac nájdete v sprievodcoch o fenickom Hadrumete, dnes nazývanom Sousse, ako ho premenovali arabskí dobyvatelia. Ale sú veci, ktoré v žiadnej knižke nenájdete. Veci, ktoré jednoducho musíte prežiť.

Souuse je skutočne veľké mesto, ale v prvom rade je to dovolenková destinácia, takže tu nájdete hlavne hotely, reštaurácie, bary a iné podniky. Dominantou mesta je Medina, čo je staré arabské mesto s úzkymi uličkami, opevnením a mešitou. Dnes sú tieto „štvrte" orientované najmä na turistov, takže uličky sú prepchané obchodíkmi so všetkými možnými suvenírmi. Ale nájdete tu aj múzea. Raz sme sa s kolegyňami (asi som to ešte nespomínala, ale v Tunisku som pracovala ako delegátka) vybrali po stopách múzea, na ktoré sme našli odporúčania v bedekri.

 

Vytiahli sme teda mapy starého mesta a v pracovných tričkách a s preukazmi, dokazujúcimi, že sme delegátky (tieto visačky majú svoje výhody), sme zamierili k jednej zo zadných brán Mediny.  Zvolili si sme si však nesprávny vchod, čo sme vtedy netušili. Po chvíli sa pred nami zjavila stena, ktorá na mape nebola. Túto prekážku sme hravo obišli, ale miestni chlapíci, „siestujúci" na múroch, na nás začali volať, aby sme tam nešli. Pohrdlivo sme kývli rukou a pokračovali sme smerom, ktorý nás mal priviesť k múzeu. Ešte pred prekážkou sme si uvedomili, že táto časť nie je určená turistom, ale to nás neodradilo. Zrazu sa však atmosféra uličiek začala meniť. Cítili sme, že niečo nesedí. Prvým takým znakom boli ženské nohavičky zavesené pred jedným z ošarpaných domčekov. Možno si vravíte, čo nás na tom zarážalo, ale treba si uvedomiť, že sme boli v muslimskom mestečku. O to bolo naše prekvapenie väčšie, keď z jednej budovy,  ktorá si len ťažko zaslúži oslovenie dom, vyšla žena iba v spodnej bielizni. Ani toto nás nepresvedčilo k návratu, ale chvíľu na to sa nám do cesty postavil muž a niečo na nás po arabsky volal. Vtedy jedna kolegyňa zavelila na ústup. Tak sme upaľovali odtiaľ preč a zastavili sme sa až za prekážkou, ktorá aj spolu s upozorňovaním mužov z múru nás mala zastaviť hneď na začiatku. Napokon sme sa spýtali, čo vravel muž, na ktorého sme narazili. Kolegyňa nám to preložila: „ Za koľko?" Očividne ho neodradilo ani naše uniformné oblečenie. A tak sa náhodou podarilo, že sme našli v starom arabskom meste bodrel. Ešte väčším prekvapením bolo, že pár metrov od neho stála policajná stanica.

 

Prvú vec, ktorú musíte vedieť, keď tu chcete prežiť, a myslím, že tak je to vo väčšine z južanských krajín, je naučiť sa, ako prechádzať cez cestu. Ide tu o život. A to doslova. Ale čakať na bezpečný moment sa neoplatí. To by som tam pravdepodobne ešte aj teraz stála na kraji vozovky. V prvý deň, ktorý som strávila v tomto svete, som hľadala prechod pre chodcov. Netvrdím, že nič také nemajú, ale tam, kde som potrebovala prejsť, som ho široko-ďaleko nevidela. Chvíľu som len tak postávala a sledovala autá, ktoré sa rútili na obidvoch stranách bez najmenšieho strachu či pocitu zodpovednosti. Napokon som zazrela chlapíka oblečeného iba v plavkových šortkách, ktorý sa taktiež snažil o to čo ja. Ale na rozdiel odo mňa nepremýšľal nad najvhodnejšou stratégiou a ja som sa iba s ústami dokorán prizerala, ako sa vrhá medzi autá a s vystrčenou rukou im naznačuje, aby spomalili. Prešiel. A prežil to. Dokonca bez akejkoľvek ujmy na zdraví. A nebol jediný. Moja rada, pre tých, ktorým nevonia skákať do cesty rozbehnutým autám, je vyhliadnuť si nejakého dobrovoľníka so samovražednými sklonmi, postaviť sa vedľa neho a cez vozovku prebehnúť zarovno s ním.

 

To, že som v Afrike, som si najviac uvedomovala na autobusovej stanici. Veľké priestranstvo plné autobusov, žiadne značky, tabule, či nedajbože cestný rád. Kým som sa naučila, kde približne zvykne stáť môj autobus, prebehla som zakaždým celú stanicu. Nastupuje sa zadnými dverami. Pri nich sedí predajca lístkov. Keď príde autobus, všetci sa začnú tlačiť do vnútra, ale tí, čo si kupujú lístok, zdržiavajú dav. Ten pomaly nervóznie, pretože šofér, ktorý sa riadi časovým harmonogramom mne neznámym a nikdy neodhaleným, sa pomaly rozbieha. Niektorým z cestujúcich trčia ešte vonku niektoré končatiny, po prípade sa do autobusu zatiaľ vôbec nedostali. Ale verte mi, dostanú. Pretláčať sa pomedzi strkajúcich sa Arabov a najmä Arabky, nie je vôbec žiadna sranda. Treda byť proste drzí. Myslím, že výraz „široké lakte" vymysleli práve tu. Ani vystupovanie nie je zakaždým jednoduché. Najmä, ak na vašej zastávke nikto iní nevystupuje. Vtedy treba prísť k šoférovi a pokynúť mu, aby vám- a teraz to myslím doslova- pribrzdil. „Nezastavujeme, máme zpoždění."

 

Určite najjednoduchšie je cestovať taxíkmi. Sú žlté, označené a je ich tu neúrekom. Budú sa predbiehať, aby vás mohli odviesť. Treba samozrejme zjednávať. Najlepšie je nesadnúť do auta pred tým, ako sa dohodntete na cene. Čo naozaj nemusí byť ľahké, keďže taxikári sú naučení, že na nevedomých turistoch môžu dobre zarobiť. A tak, keď bola moja mama na dovolenke v Tunisku a kázala som jej prísť za mnou, nadiktovala som jej presne, čo má povedať, a akú sumu má dohodnúť. Ak si dobre pamätám, zobral ju až štvrtý taxík a aj to veľmi neochotne.

 

Potom sú tu ešte rôzne formy cestovania určené čisto pre turistov, ktoré slúžia najmä na obhliadku destinácie. Koče, turistické vláčiky a tuk-tuky. Tie posledné sú malé trojkolesové otvorené autíčka, kde sa zmestíte štyria až šiesti, a na ktorých sa počas jazdy určite zabavíte. Nech si však vyberiete akýkoľvek dopravný prostriedok, všímajte si, akými nepísanými zákonmi sa riadi miestna premávka. Hlavné sú dve pravidlá: väčšie auto má prednosť a cez okno vystrčenú ruku šoféra, ktorou žiada o to, aby mu dali prednosť, treba rešpektovať. A napriek tomu, že vy budete mať pocit, že nehoda je nevyhnutným dôsledkom šialenej jazdy vodičov, vôbec to nie je pravda. Oni jednoducho vedia, ako, a vy hoci máte chuť kričať na šoféra autobusu, v ktorom sa veziete, aby sa tak nelepil na auto pred vami, musíte uznať, že majú oveľa menej dopravných nehôd, ako je v Európe. A taká malá rarita- kruhový objazd kľudne môže slúžiť ako parkovisko. Veď sa zmestíte.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?